…odrazu bol každý deň oveľa jasnejší…
Časť 4 – Drobátko a Charlie – Čo sú to city…
Aký nádherný je to pocit, keď sa Vám niekto páči a vy sa páčite jemu. Celý svet je akýsi ružovejší, veselší, optimistickejší. Je dosť ťažké opísať slovami to, čo človek cíti, pretože sa v ňom strieda zmätok, pretože nevie, či robí dobre, matne si uvedomuje, čo by sa mohlo stať, keď to nevyjde ale zároveň fantazíruje nad tým aké by to mohlo byť keď sa to podarí. Každý kto sa odda citom, vždy riskuje, že z toho práve jeho srdce výjde ako to zlomené, a že sa z toho bude veľmi dlho spamätávať. Stoji to vôbec zato? Presne toto boli pocity, otázky a myšlienky, ktoré zamestnávali Drobátko odvtedy, čo sa pobozkali po prvý krát. Ich komunikácia sa neprerušila ani keď práve neboli spolu, boli to buď maily alebo SMSky, ktoré ich udržiavali v kontakte. Opäť na týždeň odišiel a už sa blížil deň jeho príchodu, keď jej poslal mail s oznámením, že s ním strávi noc. Trochu ju jeho konštatovanie prekvapilo, nebola to prosba, či žiadosť, bolo to konštatovanie. Napriek tomu si pripravila veci na noc mimo domu, a po príjemnej večeri ju odviezol k sebe „na čaj“, ako to potom slušivejšie nazval. A naozaj uvaril čaj, bol príjemným spoločníkom ako vždy až nastala chvíľa, že ho Drobátko poprosila, aby ju odviezol domov. V skutočnosti v duchu dúfala, že ju požiada aby s ním zostala na noc ale nič také sa nestalo, a vybrali sa na cestu domov. V aute bol až nezvyklo tichý až jej to nedalo a opýtala sa ho, čo mu pokazilo náladu, prv neodpovedal ale potom zatiahol auto na krajnicu a poztrel sa na ňu, no nepovedal nič. Chvíľu sedeli potichu keď opäť naštartoval a pokračoval v ceste. Keď zaparkoval pred jej vchodom, opäť sa ho opýtala, či sa niečo stalo, aj keď tušila, čo ho rozladilo, na čo jej podráždene odpovedal, že si tento večer predstavoval inak. „V maily si mi oznámil, že s tebou strávim noc, nepožiadal si ma ale oznámil si mi to. Už keď sme boli u teba, dúfala som, že ma požiadaš, aby som zostala ale neurobil si to.“ Zdalo sa, že tieto slova na neho nijak nezapôsobili, mlčal. Nechcela to ďalej naťahovať, nechcela povedať niečo, čo by potom ľutovala. „Chcela som zostať, mám doma pobalené veci. Dobrú noc“, a odkráčala domov. Ešte v tme svojej izby ho pozorovala, sedel v aute. Dúfala, že jej zavolá a požiada ju aby sa vrátila ale zrazu naštartoval a odišiel. Slzy je skropili tvár, tak veľmi chcela byť túto noc s ním ale nemohla to urobiť, nie takto. Na druhý deň ich čakalo pracovné stretnutie, tváril sa odmerane a choval sa chladne, vedela, že je urazený. Nemohla s tým ale nič urobiť. Po stretnutí za ňou ale prišiel, s vážnou tvárou ju pozval na obed, súhlasila.
Šli sa najesť do reštaurácie s krásnym interiérom, mohutné drevo zdobilo steny, široké schody sa vinuli na ďalšie podlažie, rozostavané stoly pôsobili veľmi masívne. V reštaurácii sa podávali tradičné domáce jedlá, objednali si v tichosti, ani jednému sa nechcelo začať hovoriť, Drobátku nie lebo netušila čo má povedať a Charlie vyzeral stále namrzene. Počas jedla sa na neho kútikom oka pozerala, zachytil je pohľad ale jeho tvár už nebola taká prísna aj keď stále bez náznaku úsmevu. Možno to bolo príjemným prostredím alebo jedlo ale odrazu sa rozrozprával, že chcel, aby s ním zostala v noci a ona sa odrazu zdvihne na odchod, jasné, že ho to naštvalo, vysvetľoval. Drobátko mu len zopakovala, čo mu v návale rozrušenia povedala večer, že chcela zostať s ním ale chcela by ju požiadal a nebral jej spoločnosť ako samozrejmosť, keď sa on rozhodne, nie je predsa deva pochybných mravov, ktorej zákazník oznámi, že s ňou bude v noci spať. Bolo vidieť, že sa ho to dotklo ale aj, že pochopil, čo mala namysli. „A čo teraz?“, opýtal sa. Prekvapením zažmurkala. Uvedomila si, že keby sa teraz začala nejako vykrúcať, tak tento hrdý muž, by túto žiadosť nikdy viac nezopakoval a ona s ním naozaj chce byť. „Dobre“, odpovedala. Konečne sa na ňu srdečne usmial. Kde ale ísť o tomto čase, k nemu na hotel ísť nemôžu, veď už sa odhlásil a keby sa s ňou vrátil, bolo by jasné prečo prišli. K nej ísť tiež nemohli, spolubývajúca by mohla byť doma, takže by nemali súkromie. Na to zdvihol mobil a začal niečo vybavovať, zatiaľ čo telefonoval, voľnou rukou si ju k sebe pritískal a nežne bozkával do vlasov. netušila s kým hovorí, ale silno ho objala a užívala si odopieranú blízkosť. Zložil. „Niečo mám, hotel, ideme?“ Opýtal sa ešte raz, pre istotu, či si to nerozmyslela. „Áno“, povedala s úsmevom a vyšli na ulicu.
Bolo by krásne sa oddať týmto stavom, ktoré so sebou prináša rodiaci sa vzťah. Toto ale nebol ten prípad,
Celá debata | RSS tejto debaty